Boženu Číčelovú som najskôr spoznala ako manželku. Manželku môjho mentora. Mohla som predpokladať, že pozoruhodný muž zdieľa svoj život s pozoruhodou ženou…
Neobvyklé pre mňa bolo i to, že všetci ju, aj v jej dôchodkovom veku, oslovovali Boba. Bobu si vždy budem pamätať ako mimoriadne láskavú osobu, no zároveň bojovníčku. Raz som bola u nich na návšteve, Boba sa po istom čase zdvihla s ospravedlnením, že musí ísť protestovať na námestie. Osudy druhých sa jej značne dotýkali a dianie na politickej scéne ju hnevalo. V tom čase mala po sedemdesiatke. Vo svojich „produktívnych rokoch“ pracovala ako lekárka. Nasledujúci rozhovor bude o všeličom, no v skutočnosti vlastne hlavne o rôznych druhoch lásky (nielen tej partnerskej) v časoch dobrých i horších.
Boba, dnes sa chcem s Tebou rozprávať o láske. Začnime teda Tvojim životným partnerom. Ako a kedy si sa zoznámila so svojím prvým a posledným manželom?
Keď som prišla študovať na univerzitu do Bratislavy, v priebehu prvého roka som sa dostala do jednej mládežníckej skupiny. Milan ma veľmi zaujal svojou inteligenciou, tým, aké otázky kládol ľuďom, ktorí nás mali na starosti. Bola som z neho úplne udivená. Zaľúbila som sa. Už od začiatku som si hovorila: „Tak toto je človek, za ktorého by som sa raz chcela vydať.“ A tri roky trvalo, kým sme začali tvoriť pár.
On cítil moju náklonnosť a tá ho akoby odrádzala. Až keď som sa ja od neho vnútorne oslobodila, on začal prejavovať záujem o mňa.
A čo Ti pomohlo oslobodiť sa od Milana?
V lete roku 1966 som bola na brigáde v NDR. Mali sme jedného vedúceho, ktorý sa o mňa zaujímal. Bol to milý a slušný chlapec, ja som na jeho záujem reagovala. Keď som sa vrátila do Bratislavy a Milan zaregistroval zmenu v mojom správaní k nemu, bol šokovaný (smiech). Zrazu som sa aj v jeho prítomnosti správala prirodzene. A táto zmena ho motivovala k aktivite…
Aká bola Tvoja reakcia?
Pre mňa celá situácia nebola vôbec jednoduchá. S tým chlapcom z Nemecka som si dopisovala. Na Vianoce mal prísť navštíviť moju rodinu. Ale to, čo som v sebe pochovala, moju trojročnú zaľúbenosť do Milana, sa začalo postupne prebúdzať. Zakazovala som si ju. Nepovažovala som ju za vhodnú, lebo som dala sľub inému chlapcovi. Nie v kostole, ani na úrade. Vzťah medzi nami bol čistý, niekto by ho možno teraz označil ako staromódny. No ja som svoj sľub vtedy brala veľmi vážne a trápila som sa. Radila som sa s jedným mojím známym, ktorého som rešpektovala ako autoritu. Pýtal sa ma, prečo cítim taký silný záväzok voči tomu chlapcovi. Lebo v skutočnosti pre to nebol dôvod…
Chlapec z Nemecka k nám napokon na Vianoce naozaj prišiel. Aj sa zoznámil s mojou rodinou. A ja som sa mu veľmi ospravedlnila a vysvetlila mu, že ľúbim iného. Našťastie to pochopil a nehneval sa na mňa. Veľmi sa mi uľavilo.
Čo nasledovalo potom?
Vlastne ešte neskoro večer pred príchodom Nemca ma Milan odprevádzal na internát. Povedal, že chce so mnou chodiť a myslí to vážne. Veľmi tuho ma objímal. Bolo už po polnoci. Večierku na internáte v Horskom parku sme mali do polnoci. Zhodou okolností išiel vtedy okolo jeden asistent z fakulty, ktorý nás videl. Pani vrátničku inštruoval, aby zamkla vchod a zobrala mi študentský preukaz. Bolo mi povedané, že zajtra si mám poň prísť k riaditeľovi a jemu vysvetliť dôvod môjho neskorého príchodu. Ja som to veľmi ťažko prežívala. Nielen to samotné vysvetľovanie, ale i fakt, že sme takto nevydarene začínali náš vzťah.
Predpokladám, že takýto veľmi turbulentný bol iba začiatok. Alebo?
Stretávali sme sa, teda chodili sme spolu. A veľa sme sa rozprávali. Aj o našom vzťahu, ako by sme si ho do budúcnosti predstavovali.
Asi o tri mesiace na jednej lyžovačke s partiou mi povedal: „Boba, asi ťa mám rád.“ Čo ma i trochu ranilo, lebo som sa samej seba pýtala: „A čo to bolo doteraz?“
Ako si si tieto jeho slová vysvetlila?
Pravda je zrejme taká, že citovú väzbu k inému človeku si vytvárame postupne. A u každého človeka je to iné. Niekto potrebuje viac času, iný menej. A Milan je veľmi rozumový, racionálny typ osobnosti.
Tiež si dodnes pamätám, ako mi raz, to už bolo neskôr, rukami ukázal: „Takto ťa ľúbim. A o každých desať rokov to bude viac a viac.“ Aj vtedy ma jeho slová trochu zranili. No dnes, po päťdesiatich piatich rokoch manželstva môžem povedať, že mal pravdu. Jeho vtedajšie tvrdenie potvrdili nielen samotné roky, ale i okolnosti, ktorým sme spolu počas tohto dlhého obdobia čelili.
Je niečo, čo podľa Teba charakterizuje Váš vzťah?
Obidvaja sme do vzťahu vstupovali s tým, že obaja chceme, aby vydržal. V komunikácii sme si zvolili absolútnu otvorenosť, a tak je tomu až doteraz. A priznám sa, niekedy sú to aj búrlivé rozhovory. Stále si myslíme, že chceme, aby ten druhý bol šťastný. Toto je naše krédo. Ale každý sme iný a niekedy sa to prijíma ťažšie. Napríklad Milan má niekedy pocit, že ho kontrolujem alebo sa ho snáď snažím riadiť. Ja sa mu však len snažím pomáhať. Takéto veci treba jednoducho dobre vykomunikovať.
Milan pred rokmi predpovedal, že každých desať rokov Ťa bude ľúbiť viac a viac. A Ty? Ľúbiš ho ešte po tých rokoch?
Koľkokrát sa zobudím a pozerám sa na neho ako spí vedľa mňa a pýtam sa, ako je to možné, že takéhoto úžasného muža som dostala. Naozaj, je to tak… Odpovedala som týmto na Tvoju otázku?
Koľkokrát sa zobudím a pozerám sa na neho ako spí vedľa mňa a pýtam sa, ako je to možné, že takéhoto úžasného muža som dostala.
Iste…
Vieš, spomínala som aj tie búrlivé diskusie. No zaujímavé je, že nimi sa náš vzťah neoslabuje, skôr naopak. Akoby sa vyčisťoval. Už sme obaja v tom veku, že môžeme hocikedy odtiaľto odísť. A ja som každý deň veľmi vďačná za to, že môžeme byť spolu. Je to dar, ktorý máme. A on mi teraz môže pomáhať v tom, v čom sa ja teraz nachádzam (poznámka: onkologické ochorenie).
Zaujímaš sa o známych, nie v zmysle klebiet, ale prejavuješ úprimný záujem. Prečo? Veľa ľuďom stačí ich vlastná rodina…
Vrátim sa k tomu, čo som už hovorila. Ešte ako mladí sme sa rozhodli pomáhať iným. A ako mladí ľudia sme sa stretávali s inými mladými. Niektorí z nich už vtedy pochádzali z rozvrátených rodín. Videli sme, ako sa trápia. Hľadali svoje miesto vo svete a celkovo zmysel svojho života. V priebehu rokov do našich životov prúdili stále noví a noví ľudia… Inak toto nám takpovediac zostalo. Dodnes pomáhame našim známym v týchto situáciách. Snažíme sa chápať ich kontext. Máme veľmi veľa kníh, aby sme sa vzdelávali a nehovorili im niečo, čo „bolo za nás“. Lebo doba sa zmenila. A bohužiaľ, ľudí s takýmito typmi problémov je v našom okruhu naozaj dosť.
Dobre, tomu rozumiem. Človek počas života natrafí na rôznych ľudí, ktorí niekedy majú aj nemalé problémy. Ale čo Ťa motivuje pomáhať?
Myslím, že to súvisí s uvedomením, že my sme dostali dosť veľa. Ja pochádzam z rodiny, v ktorej nás bolo šesť súrodencov. Nedávno zomrel môj prvý, najstarší brat. Jeho úmrtie som ťažko znášala. Lebo som bola zvyknutá, že každý rok sa všetci šiesti spoločne stretneme. Naša rodina bola pevná. A to i napriek tomu, že sme každý iný a aj politické názory máme rôzne. Ale zvládli sme to. Nikdy sme sa nerozhádali. Individualizmus vedie ľudí do samoty, v ktorej sú nešťastní…
Keď pomáham, snažím sa nerobiť to iba pre svoje dobré pocity, že aká som skvelá alebo pre nejakú manipuláciu. To človek robí možno na začiatku, keď si buduje svoju osobnosť. No je krásne v určitom zmysle opustiť seba a vnímať, čo všetko mám s tými ľuďmi spoločné a koniec-koncov aj moju lásku k nim. Viem, znie to možno trochu vzletne, ale ja to tak cítim…
Keď pomáham, snažím sa nerobiť to iba pre svoje dobré pocity, že aká som skvelá alebo pre nejakú manipuláciu. To človek robí možno na začiatku, keď si buduje svoju osobnosť. No je krásne v určitom zmysle opustiť seba a vnímať, čo všetko mám s tými ľuďmi spoločné a koniec-koncov aj moju lásku k nim.
Obracajú sa na Teba ľudia s prosbou o radu ešte aj dnes?
Áno, iste, ale je to už menej. Zaujímajú sa hlavne o to, ako sa mi darí. A tiež sú zvedaví, ako sa vyrovnávam s mojím onkologickým ochorením. Či v srdci prechovávam nádej. A ja sa úprimne snažím si ju udržať. Kvôli sebe, aj kvôli iným.
S Milanom máte tri dcéry. Podarilo sa Vám odovzdať im pochodeň pomoci iným?
Myslím, že môžem spokojne povedať, že áno. Lebo takto sme ich aj vychovávali. Snažili sme sa im odovzdať, že nie je dobré žiť len sám pre seba. Lebo v konečnom dôsledku to človeku neprinesie šťastie. Aj keď si človek svoju samotu paradoxne často sám zvolí…
Snažili sme sa im odovzdať, že nie je dobré žiť len sám pre seba. Lebo v konečnom dôsledku to človeku neprinesie šťastie. Aj keď si človek svoju samotu paradoxne často sám zvolí…
Boli zvyknuté, že vždy k nám chodilo veľa ľudí. Aj počas totality. Mali sme návštevy aj zo zahraničia, ktoré mohli mať pre nás aj nepríjemné dôsledky… Našťastie k tomu nikdy nedošlo. A teraz na našich dcérach skutočne vidíme, ako pomáhajú iným. Napríklad jedna z dcér sa zameriava na pomoc seniorom. Vnútorne je veľmi je zaangažovaná. Úprimne by chcela pomôcť v otázkach, ktoré sa dlhodobo neriešia. Taká tá naša slovenská klasika. Niečo sa rozbehne, potom je pred voľbami a opatrenia sa zastavia…
Tejto téme som sa venovala (hoci nie profesionálne) aj ja. Už pred rokmi som kompetentným hovorila: „Musíte niečo robiť, lebo roky rýchlo preletia. Ani sa nenazdáte a aj vy budete seniormi a budete trpieť rovnako, ako trpíme my.“ Žiaľ, veľmi sa to nemení…
Nie ste iba rodičmi, ale i starými rodičmi. Vychovávajú Vaše dcéry svoje deti v rovnakom duchu ako kedysi Vy ich?
Áno, aj ony sa im snažia vštepiť sociálne cítenie. Aj keď najlepšou výchovnou metódou je príklad. Ako to bolo koniec- koncov aj v mojom prípade. Moja mama sa vždy starala o starých ľudí v susedstve. A ja som s tým vyrastala.
Pôsobila si aj v Betánii, domove pre seniorov. Ako si sa k tomuto dobrovoľníctvu dostala?
V jednej domácnosti s nami žila aj Milanova mamička. Nerada používam pojem svokra, lebo ona bola skvelá. Zomrela deväťdesiatjeden ročná. Ja som odišla o dva roky skôr do dôchodku, aby som sa o ňu starala. Keď zomrela, zostalo vo mne prázdno. Deti už boli odrastené, no nemala som v pláne vrátiť sa späť do práce. Tak som si povedala, že začnem chodiť do Betánie, ktorú založil môj švagor v roku 1990. Jeho víziou bolo zriadiť zariadenie, v ktorom sa budú starým ľuďom venovať s úctou a rešpektom. Rozhodla som sa tam chodiť pravidelne, raz do týždňa a pomôcť svojou troškou.
Mohla by si bližšie popísať, ako vyzerali Tvoje návštevy v Betánii?
V prvom rade, poctivo som sa na stretnutia pripravovala. So starkými a starenkami som robila rôzne mentálne cvičenia, priniesla som noviny, diskutovali sme aj o spoločenskej situácii. Ak v tom týždni mal niekto narodeniny, tak sme ich vždy patrične spolu oslávili. Tiež som s nimi robila rehabilitačné cvičenia posediačky. Bola to skupina asi pätnástich až dvadsiatich ľudí, ktorí sa týmto aktivitám mohli venovať. Ležiacich klientov, prípadne tých s pokročilou demenciou som navštevovala osobne na izbách. Nebolo to však iba o cvičení a diskusiách. Niekedy potrebovali „iba“ povzbudiť. Vtedy som sa snažila prísť s nejakou duchovnou myšlienkou, ktorá by v nich prebudila alebo posilnila nádej. A sme opäť pri tej nádeji… (Úsmev.)
Čo Ti dobrovoľníctvo dávalo?
Pamätám si, že mi do života prinášalo radosť. Počas covid pandémie bolo zariadenie zatvorené. Párkrát po otvorení som tam bola, no potom mi diagnostikovali onkologické ochorenie. No som stále s nimi v kontakte, viem, čo sa tam deje.
Ako dlho si tam chodievala?
Od roku 2001 do roka 2022. Keby som neochorela, stále by som sa im venovala. Teraz však nevládzem. Som vďačná, že môžem s korzetom chodiť po byte, prípadne s manželom zájsť na krátku prechádzku.
Boba, dnes si sama pacientkou. Možno trúfalá otázka. No dá sa povedať, že popri bolesti a strachu si sa aj niečo naučila alebo prípadne, že Ti choroba niečo dala?
Ja som počas života nabrala istotu, že existuje niečo, čo ma presahuje. Viera, nádej a láska boli tými základnými hodnotami, ktorými som sa nechala viesť. A samozrejme, najväčšia je láska. (Úsmev.) Ale sme ľudia. Preto nie vždy sa mi to darilo, ale snažila som sa… Keď mi lekárka oznámila moju diagnózu, rozplakala som sa. Potom ale doma, v samote, som sa rozhodla, že to chcem zvládnuť. A nechcem prežívať úzkosť, chcem mať v sebe pokoj. Pokoj bol tým a vlastne aj stále je, o čo prosím. Teším sa z každej, príjemne strávenej chvíle. Napríklad včera sme mali rodinné fotenie. Dcére som povedala: „No, chcete sa so mnou ešte odfotiť pred smrťou.“ A ona: „Kdeže, mami. Na budúci rok máš osemdesiat, to sa budeme fotiť tiež.“ A napokon to bolo skvelé. Bola to veľká sranda, nič strojené. Po fotení sme boli spolu na večeri. Takže napokon to bol veľmi pekný zážitok.
Boba, ak by sme sa mohli vrátiť ešte k tomu zachovávaniu pokoja. Darí sa Ti v tom?
Po byte mám nalepené rôzne povzbudzujúce citáty. Čítam si ich, prežívam, povzbudzujem sa cez ich obsah. Je veľmi veľa biblických veršov, ktoré si podčiarkujem, lebo vo mne rezonujú. A spolu s modlitbou mi, zdá sa, naozaj pomáhajú. Lebo o svojej chorobe dokážem rozprávať slobodne.
Späť k Milanovi. Aký vplyv má Tvoja choroba na Váš vzťah?
Na Milana sa stále obracajú ľudia. Momentálne mentoruje jedného mladého muža. No oslovujú ho aj iní… Problém je v tom, že ja mám veľmi slabú imunitu. Ak by som dostala napríklad chrípku, musela by som prerušiť liečbu, čo by na mňa mohlo mať výrazne negatívny dopad. Teda Milan svoje sociálne kontakty kvôli mne čiastočne obmedzuje. A ja viem, ako tým trpí, lebo on sa tak rád stretáva s ľuďmi a venuje sa im…
Už roky chodíme v lete so známymi na jeden pobyt. Toto leto sme kvôli mne nešli. Milana oslovil jeden kamarát, či by sa tam s ním nešiel pozrieť aspoň na jeden deň. Videla som, ako mu zasvietili oči. Zrovna vtedy mi nebolo až tak zle, tak som mu povedala: „Milan choď, ja to zvládnem.“ Domov sa vrátil nabitý energiou, čerpali sme z toho obaja. Zmenilo sa i to, že pomáha pri domácich prácach. Vysáva, očistí zeleninu. Robí mi vlastne takú prípravu pred varením.
Zaujímaš sa nielen o konkrétnych ľudí, ale i o politické dianie. Keď vyhodnotíš, že treba, ideš protestovať na námestie. Prečo?
Zdá sa mi, že tieto veci by sme nemali oddeľovať. Ak sa správam nejakým spôsobom ako človek, rovnako by som sa mala správať ako občianka, prípadne volička.
A áno. Chodili sme na námestia, aj keď ma už veľmi bolel chrbát. Tak som si hľadala nejaký stĺp, o ktorý sa môžem oprieť. Lebo protesty dlho trvali. Teraz Milan chodí sám, lebo ja už nemôžem. Posiela mi fotky a ja sledujem manifestácie online doma. Ja vždy túžim, aby tam išlo čo najviac ľudí. Veľmi sa bojíme, čo nás čaká… Máme obavu z toho, že mladí ľudia budú odchádzať. Pred parlamentnými voľbami sa nás chytala hrôza, keď sme počúvali výroky niektorých o vystúpení z NATO a EÚ. Je strašné aj to, že po osemdesiatom deviatom sa dnes bojíme, aby nebolo ešte horšie…
Boba, všetkým mojim respondentkám kladiem na záver rovnaké dve všeobecné otázky. Prvá z nich je, čo si myslíš o živote?
Život je úžasná hodnota. Človek by ho nemal vzdávať. Máme rozum, city, vôľu. Sú to dary, ktoré by sme mali rozvíjať. Každý z nás môže niečím malým prispieť. Aj keď môžeme urobiť niečo dobré len v malom okruhu našich priateľov, má to zmysel. Radšej si nedávať príliš veľké ciele, lebo tie by boli nereálne a len by nás priviedli ku pasivite. Ale snažiť sa robiť dobré veci v prostredí, v ktorom žijeme a pre ľudí, ktorých máme okolo seba. A tým sa povzbudzovať. Toto je moja úloha, ja by som sa mala snažiť využiť svoj život pre jej naplnenie. Aby sme sa neminuli cieľa, kvôli ktorému sme tu. Aspoň ja som sa rozhodla takto pristupovať k môjmu životu…
Každý z nás môže niečím malým prispieť. Radšej si nedávať príliš veľké ciele, lebo tie by boli nereálne a len by nás priviedli ku pasivite.
Svojou odpoveďou si vlastne premostila na moju druhú všeobecnú otázku. Čo si myslíš o svojom živote?
Ako som už spomínala, ja som v živote dostala veľmi veľa dobrých vecí. A keď aj mám skleslé chvíle, manžel ma povzbudí a pripomenie to dobré v konkrétnom dni. Teší ma, keď k nám prídu debatovať vnuci a vnučky. Už sú skoro všetci dospelí. Stojíme im za to, aby prišli…
Keď sa spätne pozerám na svoj život, som rada, že sme sa s Milanom rozhodli žiť aktívne, pomáhať aj ľuďom okolo nás. Obohatilo to aj nás, uvedomili sme si, čo všetko máme. Teraz, keď mi niekedy zavolajú a spomínajú, ako sme im kedy pomohli, aké slová povzbudenia povedali… Popravde, ja si to už ani tak presne nepamätám, ale v tých ľuďoch to stále je. To je krásne. A je to pre mňa povzbudením. Cítim, že si môžem povedať: „Áno, snažila som sa dobre žiť“. Teda najviac som vo svojom živote vďačná za ľudí. Je krásne, keď človek lásku prežíva nielen v partnerstve, so svojimi deťmi a vnúčatami, ale aj s inými ľuďmi. Môžem vnímať ich životné príbehy, ktoré ma obohacujú. A možno im aj viem s niečím pomôcť. Možno si vieme pomôcť navzájom…
Teda najviac som vo svojom živote vďačná za ľudí. Je krásne, keď človek lásku prežíva nielen v partnerstve, so svojimi deťmi a vnúčatami, ale aj s inými ľuďmi. Môžem vnímať ich životné príbehy, ktoré ma obohacujú.