Pri čítaní jej knihy Vzdušné čiary som preskočila z textu knihy na obálku s amuletom o autorke. „Toto fakt napísala Slovenka…“, neveriacky som krútila hlavou. A pre istotu som si ju ešte aj vygúglila. V deji prelínanie sa minulosti s prítomnosťou, prostredia rôznych krajín… Popravde, očakávala by som zahraničného autora či autorku a na konci knihy dlhý ďakovný zoznam tých, ktorí sa zaslúžili o vznik diela. A tu dáka baba z Gemera si zrejme všetky rešerše urobila sama a knihu, samozrejme, aj napísala. A ešte ako! Pre mňa ako slovenská Lucinda Riley. Neviete o kom je reč? Zuzana Široká. Nemusíte gúgliť, môžete si s ňou prečítať rozhovor.
Chceli ste byť vždy spisovateľkou alebo ste sa k písaniu prepracovali postupne?
Vždy. Od prvej obrázkovej knižky, ktorú som dostala som vedela, že i ja raz napíšem knihu. A vedel to aj každý v našej rodine. Na základnej škole sa spolužiaci tešili, keď Zuza čítala sloh, lebo to trvalo dlhšie a oni si mohli oddýchnuť. Možno aj oni to nejakým spôsobom vedeli. Toto poznanie sa postupne pretavovalo do očakávaní. Dostávala som otázky typu: „Tak kedy už niečo napíšeš? Kedy to bude?“ Ale niektoré veci jednoducho potrebujú svoj čas. Prvá kniha mi vyšla, keď som mala tridsaťštyri rokov.
To bol román Šťastie na mňa spadlo z neba (2013). Písali ste predtým kratšie útvary alebo blogy?
Áno, písala som blogy na SME. A tiež poviedky, ktoré vyšli v rôznych zborníkoch a časopisoch. Na niečo väčšie som si vtedy ešte netrúfala. Človek musí dorásť do očakávaní a nabrať odvahu… Zlom u mňa prišiel až s rozmachom kabelkových románov. Vtedy som si povedala: „Toto dám. Takúto knihu napíšem. Snáď aj za dva dni.“ Tak som si sadla a písala. Napokon mi to netrvalo dva dni (úsmev), ale pár týždňov. Výsledkom bola skutočne kniha na spôsob kabelkových románov. Nie príliš zložitá, ale už aj tam bol vážnejší podtón naznačujúci ženské otázky, ktoré som rozvinula v mojich ďalších knihách.
V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že píšete ženskú literatúru. Na Vašom Facebook účte uvádzate, že píšete romány (nielen) pre ženy. Ako teda Vy sama vnímate svoju tvorbu? Ak by Vás náhodou zaujímal môj názor, ja by som ju určite ako ženskú literatúru neoznačila.
Podľa mňa je to skôr otázka definície. Čo chápeme pod pojmom ženská literatúra. Keď píšem, poväčšine pred sebou vidím svojich čitateľov. A popravde, väčšinou sú to ženy, teda čitateľky. Aj na základe besied viem, že moje knihy čítajú vo väčšej miere ženy. Je to vlastne vcelku homogénna skupina. Veková kategória dvadsaťpäť plus. Ženy, vzdelané a rozhľadené, ktoré sa zaujímajú o spoločenské dianie, niečo si už odžili, majú vzťah k prírode, liečeniu, sú prajné a liberálne zmýšľajúce, vedia sa vcítiť aj do komplexnejších príbehov. Často vedome hľadajú inšpiráciu. Píšem teda pre tieto moje kamarátky, susedky, spriaznené duše. Mnohé z nich mi po prečítaní kníh píšu, že sme naladené na rovnakú frekvenciu, že plávame na tej istej vlne. Že aj keď sa nepoznáme osobne, poznáme sa. Nie všetky ženské romány sú rovnaké. Preto áno. Píšem ženskú literatúru a stojím si za tým. Na druhej strane, literatúru adresovanú možno primárne ženám, pokojne môžu čítať aj muži. Bude sa im páčiť. A som, samozrejme, vďačná aj za čitateľov z radov mužov. Inak, pojem mužská literatúra asi neexistuje, či?
…Mnohé z nich (čitateľky) mi po prečítaní kníh píšu, že sme naladené na rovnakú frekvenciu, že plávame na tej istej vlne. Že aj keď sa nepoznáme osobne, poznáme sa. Nie všetky ženské romány sú rovnaké.
Nuž, dobrá otázka. Obe poznáme odpoveď. Vnímate to teda i Vy tak, že pojem ženská literatúra má akoby negatívne konotácie?
Ako niečo primitívne a plytké? Áno. A dokonca aj medzi samotnými ženami. Druh literatúry, ktorý je čítaný, no nie všetky čitateľky sa k nemu priznávajú. Čítajú ju tajne. (Úsmev.) Ja sama sa snažím písať knihy, ku ktorým sa nemajú problém prihlásiť ani intelektuálky. Alebo muži. Alebo, čo ja viem, hocijaké iné rody, vekové či demografické kategórie…
Ako vzniká kniha typu Vzdušné čiary? Koľko Vám trvala príprava a rešerš historického kontextu?
Vzdušné čiary bola moja najzložitejšia a najkomplexnejšia kniha. Hlavná postava, pani Emília, je reálna osoba a stále žije. Začiatky románového príbehu mám od osoby, ktorá ju dobre poznala. Hovorili sme si: „Tento príbeh je taký silný, mal by sa zachovať. Mal by ho niekto napísať.“ Teda námet knihy so mnou žil veľmi dlho. Keď som doň dozrela, rozhodla som sa ho dať na papier. Zbieranie informácií, rozhovory s ľuďmi, ktorí ju poznali alebo zažili tú dobu, cesty na miesta, v ktorých sa dej odohrával, celý tento proces trval cez dva roky.
Predpokladám, že na začiatku bola kostra príbehu v rámci kontextu/kontextov a tú potom dotvárate. Správne? Niekde som sa dočítala, že sa so svojimi postavami aj pohádate. Pri samotnom písaní, doprajete im dosť slobody?
Áno, tá kostra sa vytvára rešeršom, pri ktorom sa vlastne príbehy vyskladajú. Ale áno, doprajem im aj slobodu. Hlavne v mojich posledných knihách som sa však musela držať faktov. Mala som teda určitý rámec. A konkrétne vo Vzdušných čiarach som si sama na seba takpovediac ušila búdu zložitou kompozíciou knihy. Je rozdelená do blokov podľa snov, postáv a miest deja. Posledný, piaty blok tvorí iba päť posledných viet. Tiež som musela rešpektovať chronológiu udalostí. Popravde, niekedy som sa aj ja sama stratila vo svojich knihách. (Smiech.)
Zrejme ste však odviedli dobrú prácu, lebo ja ako čitateľka som sa už nestratila.
To je dobre. (Úsmev.)
Ako potom prebieha samotné Vaše písanie?
Ja ešte predtým, ako knihu začnem reálne písať, si v hlave formujem dialógy. Niekedy sa v nej rozprávajú dve alebo tri postavy a ja mám potom problém pri tejto vrave zaspať. (Úsmev.) Keď sa zobudím, dialógy už len zapíšem. Niekedy je to naozaj dlhý a náročný proces. Fyzicky, aj emocionálne. Lebo ja tým postavám „naložím“- zložité situácie, ťažké osudy a potom ich s nimi prežívam. Niekedy sa až bránim písaniu, ponoreniu sa do príbehu. Hlavne keď viem, že v práci alebo doma ma čaká náročnejšie obdobie. Vtedy sa tieto ponory do sveta a reálií mojich postáv snažím zablokovať. Viete, ja chcem písať autentické knihy. Také, v ktorých emócie sú nielen napísané kvôli napísaniu knihy, ale naozaj odžité…
Viete, ja chcem písať autentické knihy. Také, v ktorých emócie sú nielen napísané kvôli napísaniu knihy, ale naozaj odžité…
Vráťme sa ešte o pár krokov späť, k témam Vašich kníh. Ako je to zvyčajne s nimi? Rodí sa vo Vašej hlave priamo príbeh alebo ku Vám najskôr prichádzajú témy, ktorým sa chcete venovať, podobne ako tomu bolo napríklad vo Vzdušných čiarach?
Áno, témy prichádzajú. Sú prítomné akoby niekde v pozadí. Existuje niekto, kto niečo podobné zažil. Jabloňový sad a stará papiereň z Jabloňových lások skutočne existujú. Udalosti, ktoré tvoria historický rámec románu sú opísané v dedinskej kronike obce Rochovce, ktorú začal písať obecný učiteľ. V románe dostal meno Miloslav. Ženy z tohto románu sú predchodkyňami našich gemerských starkých, tiet, svokier, susediek… Terezy, Kláry, Maríny, Angeliky.
Kniha Polámané krídla sa zaoberá problematikou domáceho násilia. Z diaľky som pozorovala život ženy, ktorá násilie doma zažívala, no nepriznala ho. V pozadí mojich kníh je vždy niečo konkrétne. Úplnou fikciou nie je ani jedna z nich. Niekedy sa inšpirujem životnými príbehmi viacerých ľudí a na základe toho vystaviam hlavné postavy s ich osudmi a vlastnosťami.
Knihy môžu mať na ľudí vplyv- prehodnotiť postoje či dokonca podnietiť k činu. Narážam na ťažkú tému domáceho násilia. Pracujete s týmto faktom vedome?
Áno, súhlasím, knihy naozaj môžu mať vplyv. I keď, samozrejme, je to možno iba podprahový účinok. Mojou ambíciou určite nie je rozdávať rady, kázať či moralizovať. Ak si ale niekto zoberie niečo z mojich kníh, teším sa z toho. Pár hodín oddychu, ponor do nových tém a cestovanie písmenkami na nové miesta, oživenie spomienok či potešenie z krásneho textu, to je moje ponímanie beletrie v jej prvotnom zmysle.
Používate poetický jazyk, z Vašich kníh cítiť vôňu bylinkových čajíkov. Hrdinkami sú silné ženy, ktoré však rozhodne nemajú na ružiach ustlané. Ako sme naznačili, nevyhýbate sa ani ťažkým témam. Nemáte obavu, že práve tieto budú menej čítavé?
Žijeme vo svete, v ktorom žijeme. Dejú sa veci, ktoré sa dejú… Možno ľudia často naozaj túžia po ľahších témach, oddychu, po čaji s medom namiesto horkých bylín. Áno, tohto faktu som si vedomá. Tiež však i skutočnosti, že aj o ťažkých témach by sa malo hovoriť a písať. Trebárs aj poetickým jazykom.
V posledných rokoch sa vo verejnej diskusii často používa pojem „tradičná rodina“. Všetci asi zhruba tušíme, čo by sa za týmto ideálom malo skrývať. Vieme však, že realita býva často iná. Vy nie ste priateľkou idealizovania a sentimentu?
Som. Chcela by som, aby bolo všetko ideálne a krásne… (Úsmev.) Aby mali všetky deti bezstarostné, radostné detstvo plné lásky, rešpektu a dostatku. Ale to neznamená, že im ho zaručí výhradne tradičná rodina. Tradičná rodina je konštrukcia, do ktorej boli vtesnané ženy, muži a vlastne celé rodiny po dlhé stáročia. A to i vtedy, keď tí dvaja k sebe v skutočnosti vôbec nepatrili. Niekedy sa stáva, že ľudia v partnerstve sa osobnostne vyvíjajú nielen iným tempom ale akoby až iným smerom. Odcudzujú sa emočne aj mentálne. Napriek tomu spolu v tomto vzájomnom odcudzení a spoločnej samote naďalej zostávajú. Ženy často z ekonomických dôvodov, ale tie dôvody môžu byť, samozrejme, rôzne. Kvôli náboženskému presvedčeniu, spoločenským konvenciám či strachu z pocitu vlastného zlyhania… Myslím, že po takéto prípady netreba chodiť ďaleko, bežne ich vídavame okolo seba. Keď tradičná rodina funguje, je to skvelé. No často fungujú aj rodiny v netradičných konšteláciách a deti, ktoré v nich vyrastajú sú vyrovnané, spokojné a na ceste stať sa otvorenými, tolerantnými dospelými.
Ťažké životné podmienky a chudoba sa zvyknú idealizovať. Predpokladáme, že takýto ľudia sú skromní, pokorní, pohostinní. V realite ale tieto faktory môžu viesť ku závisti, hrubosti, apatii či dokonca agresii. Odkiaľ podľa Vás pramení naše často prekrútené vnímanie?
To keby som vedela. Ľudia asi potrebujú nejaké vzorce a škatuľky, do ktorých si môžu zatriediť veci, ktoré sa dejú. Aby mali v hlavách poriadok… Pravdou však je, že toto „triedenie“ reálne nie vždy funguje. Medzi bohatými ľuďmi je dosť filantropov, na strane druhej, chudobní, ako naznačujete vo svojej otázke, naozaj nie sú vždy tí skromní, pokorní a pohostinní. Sú medzi nimi aj agresori alebo ľudia, ktorí sa vydali na šikmé chodníčky.
V knihe Jabloňové lásky ukazujem, že aj keď sú vonkajšie podmienky a okolnosti nepriaznivé, v mojej knihe ženy (avšak platí to pre všetkých) sa môžu rozhodnúť. Buď sa pridajú ku všeobecnému kanónu násilia, neprajnosti či negativity alebo si pôjdu za svojim. Budú chrániť svoju rodinu, hodnoty a vedome budú vytvárať krásno. Budú pestovať jablone a liečivé byliny. Či už vo svojom dome, záhrade a najmä, budú šíriť lásku. Ja si myslím, že možno nie vždy, ale na rozdiel napríklad od žien z Afganistanu, často máme možnosť voľby. Dobro je a môžeme si ho zvoliť.
…aj keď sú vonkajšie podmienky a okolnosti nepriaznivé, v mojej knihe ženy (avšak platí to pre všetkých) sa môžu rozhodnúť. Buď sa pridajú ku všeobecnému kanónu násilia, neprajnosti či negativity alebo si pôjdu za svojim. Budú chrániť svoju rodinu, hodnoty a vedome budú vytvárať krásno.
Myslíte si, že ľudia sú si toho vedomí? Že vlastne majú možnosť voľby?
Raz som čítala štúdiu o deťoch vyrastajúcich v ťažkých podmienkach, napríklad v slumoch alebo vo vojnových oblastiach, v utečeneckých táboroch. Nevidia okolo seba nič estetické, tiež nemajú pozitívne vzory správania. Jednoducho preberajú to, čo poznajú. Nevedia sa vymaniť zo „svojho“ sveta. Lebo si neuvedomujú, že existuje iný svet. Sú deti, ktoré nikdy nevideli záhrady, obrazárne či aspoň obrázkové knižky. Toho dobra a krásna okolo nich je žalostne málo. Preto áno, prostredie, v ktorom vyrastáme, nás zásadne formuje. Nie každému sa podarí prekročiť fyzické alebo pomyselné bariéry a vymaniť sa z neho.
Jednu z Vašich postáv ste po vydaji nazvali Zuzanou Širokou. Prepašovali ste do knihy aj Váš názor na domov? Že to nie je len miesto, ale domov je aj vo vetách, ktoré hovoríme našim deťom?
Nielen moje meno. (Smiech.) Keby ste vedeli, koľko postáv sa volá po našich susedoch a známych! Áno, domov je jedna z mojich intímnych tém, keďže som sa pred dvadsiatimi rokmi presťahovala do Nemecka. V súvislosti s domovom často dostávam otázku, kde som viac doma. Popravde, neviem na ňu jednoznačne odpovedať. Či tu alebo tam. Vlastne aj tu aj tam. Vlasť existuje aj v pluráli. Myslím si, že je to rovnaké ako pri tých škatuľkách, o ktorých sme sa rozprávali. Neexistuje jediná správna odpoveď. A ani nemusí.
Vo Vzdušných čiarach hlavní hrdinovia v závere konštatujú: „Máme šťastie, že môžeme robiť to, pre čo sme sa narodili.“ Vnímate to rovnako?
Na rozdiel od Emílie a Pavla neviem povedať, pre čo som sa narodila. Ale aj oni k tomuto svojmu poznaniu dospeli až na sklonku života. Každý nech slúži iným tým darom milosti, ktorý dostal. Ja viem písať, ale oproti takej Verone Šikulovej, Mirke Ábelovej alebo čo ja viem, Johnovi Irvingovi, je podľa mňa môj dar písať úplne malilinký. Asi by sa nič nestalo, keby svet moje knihy nemal. (Úsmev.) Všetko by išlo ďalej, tak ako teraz… Ale teším sa, keď niekomu urobím mojimi knihami radosť. Možno sa aj naladíme na rovnakú vlnu a myšlienky o ženskej súdržnosti sa posielajú ďalej… Aj keď je to len v okruhu pár tisíc čitateliek. Ale mne to celkom stačí.
A čo je pre mňa oveľa dôležitejšie ako moje písanie, sú moje deti.
Čítala som i o Vašom sne byť autorkou na plný úväzok. Každá/ každý z nás však musí z niečoho žiť. Doteraz ste napísali sedem kníh. Myslíte si, že tvorba by Vás neuživila?
Ja si to vlastne ešte stále želám. Chcela by som. Pravdou však je, že by som musela písať každý deň. Tiež každý rok vydať nejakú knihu a chodiť na besedy, aktívne sa prezentovať v médiách a doslova chodiť s knihami a s kožou na trh… Čo pre mňa nie je fyzicky možné, lebo nežijem na Slovensku a pretože som totálny introvert. A neviem, či by tým tempom neutrpela kvalita mojich kníh. Myslím si, že tie „kabelkové“ by som za rok vedela napísať aj tri. Ale ľudia dospievajú a dozrievajú a mne by to už nestačilo, autorsky a asi aj ľudsky som sa posunula ďalej. Aj keď literatúra s „odľahčenými“ témami sa dobre predáva… Z písania zatiaľ neviem žiť a našťastie ani nemusím, mám prácu, ktorá ma celkom dobre uživí a v tom, čo robím, vidím zmysel. Tvorbu kníh mám však veľmi rada. A práve takúto, bez tlaku na počet napísaných strán. Veľa mi dávajú aj ohlasy čitateľov.
Ja neviem nič o podpore slovenských umelcov/umelkýň. Len sa mi zdá byť škoda, že etablovaná autorka píše iba po večeroch. Nezaujímali ste sa o nejakú konkrétnu schému podpory, ktorú by ste dokázali využiť?
Ešte som sa o nič neuchádzala. Určite možnosti sú, napríklad aj z Fondu na podporu umenia. Neviem ani, či by som spĺňala podmienky. Možno áno. Zatiaľ som to ale neurobila, musela by som investovať svoju energiu i čas a ako vravím, chodiť s kožou na trh, predávať a ponúkať samu seba mi padne veľmi ťažko, hoci pracujem v oblasti marketingu. Takže trochu fatalisticky čakám, že šťastie na mňa spadne z neba. Pre mňa ako autorku a moje knihy by to iste malo pozitívny dopad z hľadiska publicity.
Žijete v Nemecku. Píšete v akom jazyku?
Moje knihy výlučne v slovenčine. V nemčine píšem iba v práci. Produkujem obrovské množstvá obsahu v jazyku, ktorý mi už nie je cudzí, ale na beletriu, plnú poézie, rytmu, slovných hračiek, akú poznáte z mojich kníh, to asi ešte nie je.
Bola už niektorá z Vašich kníh preložená do nemčiny?
Nie. Možno by stálo za pokus preložiť knihu Černicové dievčatá, lebo jej dej sa sčasti odohráva aj v Nemecku. Takisto aj niekoľko kapitol Vzdušných čiar. Ľudia tu v Nemecku sa ma často pýtajú na preklady mojich kníh. Keď sme ale spomínali tie čitateľky, ktoré pred sebou vidím, keď píšem, väčšinou sú to Slovenky. Možno aj na základe absolvovaných besied s nimi…
Myslíte si, že by nemecký knižný trh uvítal tituly od autorky pre nich z východnej Európy a s východoeurópskym kontextom?
Možno aj áno. Na Slovensku i v Nemecku veľa závisí od marketingu. Knihy východoeurópskych autorov tu skutočne vychádzajú aj keď nie sú vždy kvalitné či hodnotné, ale mali silný marketing. V súčasnom Nemecku vychádza aktuálne dosť kníh od ukrajinských autorov a autoriek. Zrejme aj ako forma podpory a budovania povedomia o problematike vojnovej Ukrajiny. Myslím si teda, že aj moje knihy by si našli svoje čitateľky či čitateľov.
Aké sú Vaše nesplnené sny? Máte nejaké?
Mám nejaké sny, na ktorých splnení stále pracujem. A potom sú také, ktoré som zrevidovala, lebo vlastne nie sú dôležité. Napríklad o veľkej kariére, princovi na bielom koni a podobne… Vlastne všetko, čo je dôležité mám. Zdravé, spokojné deti, súrodencov, rodičov aj netere. Súdržnú rodinu, dom, prácu, priateľov, zdravé vzťahy plné rešpektu a prajnosti. Nič existenciálne mi nechýba. Chcela by som precestovať svet, navštíviť krajiny, v ktorých som nikdy nebola. Priala by som si, a na tom bude potrebné zapracovať, aby sa moje knihy sfilmovali. Napríklad Vzdušné čiary alebo Jabloňové lásky.
Mám nejaké sny, na ktorých splnení stále pracujem. A potom sú také, ktoré som zrevidovala, lebo vlastne nie sú dôležité.
Na záver rozhovoru kladiem respondentkám vždy dve otázky. Prvá z nich- Čo si myslíte o živote?
Dobre, že ho máme. Že tu smieme byť a žiť. Je veľmi vzácny. Mali by sme ho prežiť tak, aby stál za to.
A posledná – Čo si myslíte o svojom živote?
Asi mám na môj život šťastie. Veľa píšem o ľuďoch, ktorým sa stali hrozné veci, tragédie, nespravodlivosti. Ešte väčšie, ďalekosiahle drámy a katastrofy, sa aktuálne spôsobené ľudskou rukou, odohrávajú vo svete okolo nás. Vnímam to veľmi citlivo a nič si neprajem viac, než život v mieri a zdraví pre všetkých ľudí. Ja osobne mám úplne lineárny, pokojný život bez veľkých výkyvov. Som zaň vďačná a, slovami Angeliky z Jabloňových lások: „Neočakávam od života veľa, len nech nám nechá, to, čo máme, nech nám nič a nikoho nevezme, nech nás odtiaľto nevytrhne.“ A cítim vďaku za všetko, čoho sa mi dostalo. Za deti, zdravú rodinu, rodičov…
A ďakujem za tento príjemný rozhovor.
Neočakávam od života veľa, len nech nám nechá, to, čo máme, nech nám nič a nikoho nevezme, nech nás odtiaľto nevytrhne.