Věru Höppnerovú registrujem od mojich trinástich rokov, kedy som do jazykovej školy začala chodiť na kurz nemeckého jazyka. A to je teda už naozaj dávno. Pred siedmimi rokmi ma vydavateľstvo Ekopress s mojou otázkou ohľadom jednej učebnice odporučilo priamo na jej autorku. Profesorka Höppnerová bola veľmi príjemná, pozvala ma na konferenciu do Plzne. No stalo sa ešte niečo oveľa dôležitejšie. Meno Věra Höppnerová z obálky knihy pre mňa ožilo a nabralo kontúry konkrétnej ženy…
Pani Höppnerová, ako ste sa dostali k štúdiu cudzích jazykov?
Asi ako väčšina študentov a študentiek nemčiny na vysokej škole, aj ja som na gymnáziu mala skvelého nemčinára. Jeho prístup, vizualizácia výuky i používané metódy boli tak inšpirujúce, že ma tá nemčina veľmi bavila. Tiež som mala výbornú ruštinárku. A tak som sa dostala k štúdiu práve týchto dvoch jazykov.
Vyštudovali ste teda nemčinu a ruštinu…
Nuž, v mojom prípade zaúradovala náhoda a veci sa napokon vyvŕbili trochu inak. Po prvom ročníku sa naskytla príležitosť vycestovať do Nemecka, čo bolo na tú dobu veľmi vzácne. Chopila som sa jej. Vycestovala som, opäť som nastúpila do prvého ročníka a napokon som tam vyštudovala celú vysokú školu. Ruštinu som však vymenila za dánštinu. Lebo slavistika v Nemecku bola v porovnaní s Čechami veľmi slabá, preto pre mňa nemalo význam pokračovať v jej štúdiu. Teda k môjmu druhému hlavnému odboru, nordistike, som sa dostala náhodou.
Dovolila by som si predpokladať, že v päťdesiatych rokoch, kedy ste študovali, nemecký jazyk v Československu asi nebol príliš populárny…
Popravde, nemčina tu bola populárna vždy. Okrem obdobia po vojne.
No o dánštine som zvykla hovorievať, že som ju študovala z „legrace“. Za slobodna som sa volala Hylmarová. Čo je meno, v Podkrkonošiach, odkiaľ pochádzam, dosť rozšírené. Tradovalo sa, že jeho pôvod siaha k švédskemu vojakovi, ktorý sa tam zranil a napokon sa v Podkrkonošiach i usadil. V Lipsku však v tom období nebol švédsky lektor, len dánsky. Preto som začala študovať dánštinu. Ale nikdy som to neoľutovala.
Sú to zrejme aj podobné jazyky.
Práve. Dánština je severogermánsky jazyk, je teda podobná nemčine. Využívala som ju i pri tlmočení. Dokonca som dánštinu jednu dobu aj vyučovala na Karlovej univerzite a na Vysokej škole ekonomickej. V roku 1968, keď nastalo uvoľnenie vtedajšieho režimu, som mala kurzy dánštiny preplnené. Ľudia viac cestovali, nadväzovali kontakty s dánskymi poľnohospodármi. Dánske poľnohospodárstvo bolo na vysokej úrovni. Ale potom prišla normalizácia a možnosť kontaktu so západom zhasla. Pán dekan mi hovoril, že by mi dánštinu akreditoval ako študijný odbor, no ja som už videla, že nebude mať budúcnosť. Na rozdiel od nemčiny, ktorá ju mala vtedy a podľa mňa ju má i dnes.
Pani Höppnerová, ak môžem byť osobná, aj Vaše priezvisko tuším odzrkadľuje Váš zápal pre nemčinu… 🙂
Áno, máte pravdu. Môj manžel je Nemec. A hoci som päť rokov študovala v Lipsku, tam som ho nespoznala. Po skončení štúdií som sa chcela vrátiť domov. A tak sa jemu nezostávalo nič iné, ako sa so mnou presídliť do Prahy. (Úsmev.) Pravdou je, že ja v Nemecku by som nemala príliš veľké vyhliadky. Iba ak s tou dánštinou… Na druhej strane, manžel, vyštudovaný chemik, si tu našiel prácu bez problémov. Po mojom návrate sa predo mnou otvorilo pole neorané…
Pre zaujímavosť sa spýtam. Manžel rozpráva po česky?
A ešte ako! On „mluví“ úplne bez akcentu. Možno preto, lebo kedysi študoval v Rusku a tým pádom mal už jeden slovanský jazyk. A čeština akoby u neho nejak dosadla. Nikto nikdy nespoznal, že nie je Čech. Samozrejme, občas urobí nejakú chybu. Ale kto nie? Pamätám si, že raz sa ho niekto spýtal, či nie je z Moravy. No to bolo, za všetky tie roky, skutočne iba raz.
A ako ste sa dostali k vysokoškolskému štúdiu vôbec? Dnes máme napríklad na Slovensku vysoký počet najmä vysokoškolských absolventiek, situácia v časoch Vašej mladosti však bola určite podstatne iná.
Áno, bola iná. Na vysokú školu bol vtedy nával. Na rozdiel od súčasnosti, kedy sme radi, keď naplníme študijné programy. Ja som mala záujem o štúdium v Prahe. Bolo to pre mňa najbližšie a tunajšia univerzita bola najviac prestížna. Pamätám si, že sa hovorilo, že zoberú každého siedmeho. Ten nával bol ale i pochopiteľný, lebo vysokých škôl bolo v tom čase málo. Zaujímavé bolo, že z môjho gymnázia z Podkrkonôš sme sa dostali vždy všetky uchádzačky. V mojej študijnej skupine som mala spolužiačku z gymnázia a tiež aj vo vyšších ročníkoch. Spomínaný nemčinár, profesor Machytka, teda na nás zapôsobil a zároveň nás dobre pripravil.
Neodhovárali Vás ako ženu od štúdií? Nepočúvali ste vety typu: Načo Ti to bude? Aj tak budeš doma s deťmi.
Nie, to v tej dobe, keď som ja išla študovať na vysokú školu, už nikto takto nepremýšľal.
Už nikto takto nepremýšľal alebo ľudia vo Vašom okolí mali už iné mentálne nastavenie?
Asi to druhé.
Ste teda germanistkou a nordistkou. Vyučujete na Vysokej škole ekonomickej v Prahe, na Západočeskej univerzite v Plzni. Venujete sa výskumu, odbornému prekladu. Dočítala som sa, že ste napísali viac ako sedemdesiat učebníc. To je až neuveriteľné číslo. Ako sa toto všetko dá stihnúť v priebehu jedného života?
Keď som sa vrátila z Nemecka, v Československu bolo len málo učebníc nemeckého jazyka. Čítala som ich, začala som podľa nich učiť. No vnímala som, že sú už životu vzdialené. Slovná zásoba bola ovplyvnená rakúskou nemčinou. Bolo to niečo iné ako moderný jazyk, s ktorým som sa stretla počas mojich štúdií. A vyslovene som pociťovala potrebu niečoho iného- moderného.
Na Vysokej škole ekonomickej mali cudzie jazyky vždy veľký priestor. A je tomu tak do dnešných dní. Vždy sa tu tvorili jazykové učebnice. Dostala som sa do kontaktu so Štátnym pedagogickým nakladateľstvom a postupne som začala písať takpovediac všetko. Učebnice nemčiny pre jazykové školy, pre gymnáziá, pre vysoké školy, ďalej pre kuchárov a čašníkov, pre predavačky a takto by som mohla pokračovať vymenúvaním ďalších cieľových skupín. Nakladateľstvá mali veľmi dobré redaktorky. Učebnice boli hodnotené, recenzované. A bolo to dobré. Viac ľudí, viac očí. Boli to aj ľudia z praxe, čo prispievalo ku kvalite kníh. Niekedy som mala aj spoluautorov. Dnes už proces prípravy učebníc nie je taký prísny.
Snažila som sa písať súčasnou nemčinou. A hlavne som sama počas štúdia videla, ktorá gramatika je v tom jazyku naozaj nutná a čo je balast. Usilovala som sa o iný prístup, prísť s inými typmi cvičení. Mojím cieľom jednoducho bolo priblížiť sa praxi a súčasným potrebám. Vtedy i dnes.
Usilovala som sa o iný prístup, prísť s inými typmi cvičení. Mojím cieľom jednoducho bolo priblížiť sa praxi a súčasným potrebám. Vtedy i dnes.
Aký je Vás názor na moderné učebnice nemčiny? Ja osobne mám skúsenosť, že niekedy prílišné kúskovanie gramatického javu napríklad do viacerých kapitol v konečnom dôsledku nemusí viesť k jeho zjednodušeniu, ale skôr k neprehľadnosti.
Nemecké učebnice nemčiny sú vydávané nakladateľstvami, ktoré nimi v podstate zásobujú celú Európu, celý svet. Tieto nakladateľstvá majú dostatok finančných prostriedkov. Čo v praxi znamená, že ich učebnice sú veľmi atraktívne. Často plné pekných obrázkov na kvalitnom papieri, s množstvom doplnkových materiálov a autentickými textami. Autentické texty naozaj majú niečo do seba. Na druhej strane však niekedy môžu byť príliš ťažké a plné zbytočných gramatických javov.
Keď tvorím učebnicu ja tu u nás v Čechách, namiesto pestrých farieb sa musím uskromniť s rôznymi odtieňmi sivej. Použitie farieb by knihu zásadne predražilo a jej vydanie by pre nakladateľstvo nebolo rentabilné. Ako však vieme, učebnica nie je iba o jej atraktívnosti.
Nemecké učebnice sú ovplyvnené aj cieľovou skupinou, pre ktorú sú často zamýšľané. Migrantov v Nemecku pochádzajúcich z rôznych krajín, ktorí sa potrebujú naučiť najmä jednoducho dorozumieť. komunikovať. Preto je v niektorých týchto knihách použitá tzv. Blitzgrammatik (blesková gramatika). Pravidlo sa zjednoduší a uvedie sa pár príkladov. Prípadne dochádza k tomu, čo ste spomínali Vy. Gramatické javy sa trhajú. A prezentujú nie od jednoduchých k zložitejším. No čeština a pokiaľ viem i slovenčina má sedem pádov. Preto naučiť sa štyri nemecké pády pre nás nie je ťažké a kúskovanie tohto okruhu gramatiky nie je ani potrebné.
Veľký dôraz sa kladie v súčasnosti na komunikatívnu metódu.
Hoci sa všetci zaprisahávajú učiť komunikatívnou metódou, tá určite nie je výkrikom poslednej módy. V súčasnosti badám tendenciu vyberať zo starých metód to dobré, čo sa osvedčilo. Pri uplatňovaní vyslovene komunikatívnej metódy sú gramatické javy radené nie podľa obtiažnosti, ale podľa ich výskytu v danej komunikácii. A v autentických textoch sa vyskytne naozaj všeličo. Dôsledkom potom môže byť, že v jednej lekcii sa môže objaviť napríklad aj štyri či päť gramatických javov, ktoré spolu nesúvisia. A učebnica nepôsobí systematicky. Potom som ja počúvala spätnú väzbu: „Tie Vaše knihy majú hlavu a pätu. Majú systém.“
Zvyčajne sa hovorí, že nemčina má, napríklad v porovnaní s populárnou angličtinou, ťažkú gramatiku. Súhlasíte s týmto tvrdením?
Študenti a študentky sa zvyčajne nemčinu začínajú učiť ako druhý cudzí jazyk po angličtine. Nemecká gramatika sa im môže zdať byť zložitejšia. Ale to sú iba začiatky. Neskôr je učenie sa už jednoduchšie, pričom v angličtine komplikovanosť jazyka narastá.
Hovorí sa, že za každým úspešným mužom stojí žena. Kto stojí za ženou, ktorá napísala cez sedemdesiat učebníc?
Pravdou je, že manžel číta všetky moje knihy. Sám by však ani náhodou nič nenapísal. To mu nesedí. Má ale dobre vycvičené oko, vie nájsť preklep, chybu. Učebnice zvyčajne vytvárajú kolektívy autorov. Ja ich väčšinou píšem sama. Teda tam trochu chýba ďalší pár očí, ktorý by takpovediac vychytal mušky. Alebo mi povie, že ten článok je nepekný. Koľkokrát ma to i nahnevalo. Ale potom som si povedala: „Na každém šprochu pravdy trochu.“ Premýšľala som o tom a i urobila zmeny.
Každá univerzita má prirodzený záujem, aby si jej zamestnanci a zamestnankyne zvyšovali kvalifikáciu. Vy ste tak robili a máte početné výsledky. Napríklad i viac ako dvestotridsať odborných článkov. Odhliadnuc od tohto pochopiteľného záujmu zamestnávateľa, stretli ste sa najmä v počiatkoch Vašej kariéry s profesijne seniornejšími kolegami či kolegyňami, ktorí boli veľmi podporní?
Keď som začínala, doktorát tu nemal nikto. Potom prišla doba, kedy sa doktoráty rozdávali za dobré diplomové práce. Ale to už neplatilo v čase, kedy som ja prejavila záujem o doktorát. Jeden môj nadriadený ma podpichoval: „Vierka, dúfam, že nezostaneš iba pri doktoráte.“ Ja sa venujem najmä odbornému jazyku a ten sa tu vtedy príliš nepestoval. Len všeobecný nemecký jazyk. Jeden pán profesor mi dokonca odporúčal zaoberať sa historickým názvoslovím. Vtedy ešte doznievala orientácia na historický vývoj jazyka. Ale mne sa to zdalo byť zbytočné, málo využiteľné v praxi. Ovplyvnil ma však napríklad profesor Drozd, ktorý veril, že práve odborný jazyk má budúcnosť. Mal semináre pre záujemcov o doktorát. Na nich sme sa stretávali raz mesačne pol dňa. To mi pomohlo. Pánovi profesorovi som za to vďačná dodnes. A myslím si, že odborný jazyk by sa mal vyučovať i na filologických fakultách.
Venujete sa i frazeológii v nemčine. Preto sa spýtam, stretli ste sa i s ľuďmi, ktorí Vám naopak, takpovediac hádzali polená pod nohy?
(Pani Höppnerová sa zatvárila prekvapene až preľaknuto.) Nie. Myslíte si, že to existuje?
Spomínali ste, že dánštinu ste využívali pri tlmočení. Mali ste na tlmočenie vôbec čas?
Ja som tlmočila dosť intenzívne, najmä v kabíne. Zvyčajne nemecky, najrôznejšie oblasti ekonómie a politiky. Nikdy však nie napríklad chémiu alebo medicínu. Mala som tú prácu veľmi rada.
Keby sa mňa niekto pýtal, ako má podľa mňa vyzerať profesionál, na prvú by som povedala meno Sandra Karner. (Kolegyňa, ktorú si veľmi vážim pre jej pracovitosť, vedomosti, kritický a vecný prístup orientovaný na riešenia, tiež ľudskosť.) Mali ste, prípadne máte Vy niekoho, koho si vážite a kto Vás inšpiruje? Ak áno, prečo a čím?
Okrem spomínaných profesorov Machytku a Drozda to bol ešte výborný profesor Fleischer z Lipska. Raz mi povedal: „Vy ste svoje štúdium v Lipsku vedela naozaj zužitkovať.“ Ja som mu vtedy odpovedala.: „No áno, ale Vy ste nás vedeli pre to štúdium zapáliť.“ Zvykol hovorievať, že keď človek chce niekoho zapáliť, musí tiež horieť.
Zvykol hovorievať, že keď človek chce niekoho zapáliť, musí tiež horieť.
Pani Höppnerová, ako dlho už pracujete na Vysokej škole ekonomickej?
Veľmi veľa rokov. Ja to už hádam ani nespočítam…
Ako Vy osobne vnímate zmenu akademického prostredia v priebehu rokov, čo v ňom pôsobíte?
Nevnímam nič negatívneho. O nemčinu je tu stále záujem. Čo je aj pochopiteľné, keďže máme nemeckých susedov a sídli u nás veľa nemeckých firiem. I keď tie nariekajú, že ľudia nevedia po nemecky. Objavili sa síce snahy, ale na základných školách, degradovať nemčinu na voliteľný predmet- t.j. na úroveň predmetov ako ručné práce či varenie. Našťastie k tomu nedošlo.
Internacionalizácia je veľmi dobrá vec. Párkrát som vycestovala do Viedne na týždeň prednášok, a to bolo veľmi fajn. Bola som prekvapená záujmom študentiek a študentov. A vyslovene ma ohromila jedna pedagogická vysoká škola ve Viedni-Strebersdorfu (preklad názvu- mesto snaživcov/“šprtov“). Ja sa nemôžem sťažovať, že by som tu v Čechách mala pasívnych študentov a študentky. Ale horlivosť týchto študujúcich ma naozaj značne prekvapila. Videli ma prvýkrát v živote, napriek tomu sa tak veľmi snažili. Hovorila som si, že to sú riadni šprti. (Smiech.) Ďalším pozitívom je možnosť vycestovať na konferencie. Takto som bola napríklad v Paríži. Prítomnosť ľudí z celého sveta je veľmi obohacujúca. Pozitívom je, že zahraničné cesty ani nie sú nákladné, nakoľko sa Európska komisia usiluje podporovať mobilitu v akadémii.
Videli ma prvýkrát v živote, napriek tomu sa tak veľmi snažili. Hovorila som si, že to sú riadni šprti. (Smiech.)
Máte obľúbených nemeckých autorov/autorky, možno aj tých u nás menej známych, ktorých by ste radi odporučili?
Pravdupovediac, nemeckí autori mi ani moc nenapadajú. Milujem škandinávskych. Konkrétnejšie dánskych autorov alebo Islanďana Halldóra Laxnessa. Ja inak veľmi veľa čítam. Vlastne stále niečo čítam…
Veľkú časť svojej profesionálnej kariéry sa venujete hospodárskej nemčine. Umelecká literatúra Vás nelákala? Napríklad umelecký preklad?
Na toto som jednoducho nemala čas. Lebo som sa venovala odbornému tlmočeniu, atď. A či by ma lákalo niečo preložiť. Úprimne povedané nie. Ale viete, čo by ma skutočne lákalo? Niečo vymyslieť. Napísať niečo vlastné, nielen tlmočiť cudzie myšlienky. Lebo tých som sa natlmočila veľa. Radšej tvorím.
Ale viete, čo by ma skutočne lákalo? Niečo vymyslieť. Napísať niečo vlastné, nielen tlmočiť cudzie myšlienky. Lebo tých som sa natlmočila veľa. Radšej tvorím.
Pred siedmimi rokmi som Vás oslovila s malou dušičkou. Nemčinu som vyučovala bez formálneho vysokoškolského vzdelania v tomto smere, teda ako nekvalifikovaná lektorka, popri mojom hlavnom pracovnom pomere. Jednoducho preto, lebo to robím rada. Zistila som, že Vy sa na nefilológov a nepedagógov nepozeráte krivo… Trochu ma to prekvapilo.
Prečo by som sa na nich mala pozerať krivo? Ja by som gramatiku až tak nepreceňovala. Lebo ako odborník posudzuje znalosť jazyka? Ide mu predovšetkým o vecnú znalosť. Dôležité je, či je daná osoba komunikatívna, či si s ňou rozumiete. Gramatika je možno na dákom treťom či štvrtom mieste. Viete, kedysi som si myslela, že bezchybnosť je dôležitá. Že keď niekto hovorí s chybami, iba dosvedčuje svoje nedostatky. Nie je to pravda. Najdôležitejšie je, aby človek vedel komunikovať a vyjadrovať sa. Obchody je možné uzatvárať, aj keď sa pomýlite v koncovke prídavného mena alebo slovoslede.
A čo sa vyučovania týka. Mať požadované vzdelanie je, samozrejme, optimálne. Ale kedysi som chodila na hodiny angličtiny. Viedlo ich jedno mladé dievča s maturitou. A hovorila výborne po anglicky. Hodiny si pekne pripravovala. Keď sa človek aj bez formálneho vzdelania dobre pripraví, zistí, čo jeho cieľová skupina potrebuje, môže výborne učiť. Preto nie je dôvod pozerať sa na takýchto ľudí krivo.
…kedysi som si myslela, že bezchybnosť je dôležitá. Nie je to pravda. Obchody je možné uzatvárať, aj keď sa pomýlite v koncovke prídavného mena alebo slovoslede.
Na Slovensku sa prekladateľstvo a tlmočníctvo dá študovať iba internou formou. Naozaj si myslíte, že je to študijný smer, pre ktorý je interná forma štúdia nevyhnutná?
Nie, to nie. Ale je potrebné sa neustále vzdelávať. Ja som tiež neštudovala tlmočníctvo a preklad. No robila som to často. A vždy som sa poctivo pripravovala. Čítala som články z odboru, vypisovala som si slovíčka. Robila som si schémy, ako spolu slovná zásoba súvisí. Veda sa stále vyvíja a tak i svet. Človek sa musí nestále učiť a učiť… Pamätám si na jednu kolegyňu, ktorá bola vo svojich začiatkoch veľmi slabá. Po troch rokoch praxe som ju nepoznávala, tak sa zdokonalila. Preto si myslím, že cvikom sa človek naučí možno aj viac ako na škole.
Pani Höppnerová, s obdivom vzhliadam k ľuďom ako Vy. A nielen kvôli Vašim výsledkom, o ktorých sme sa už zmienili. Dôvodom je i Vaša činorodosť aj vo vyššom veku. Dúfam, že i ja takou raz budem, alebo aspoň čiastočne. (Úsmev.) Prečo si myslíte, že sa Vám to darí?
(Po krátkom zamyslení.) Pretože ma to baví. To nie je o tom, že by som musela. Ja nemusím nič. Ale veľmi ma to baví. To je jediné, čo ma pri tom drží.
Pretože ma to baví. To nie je o tom, že by som musela. Ja nemusím nič. Ale veľmi ma to baví. To je jediné, čo ma pri tom drží.
Mojim respondentkám kladiem vždy rovnaké posledné dve otázky. Prvá je, čo si myslíte o živote?
Ja si myslím, že sme tu preto, aby sme si to užili. Aby sme zo svojho života mali radosť robili niečo zmysluplného a bavil nás.
Druhá je o optike respondentky, ktorou nazerá na svoj vlastný život. Čo si myslíte o svojom živote?
Keď stále niečo robíte, máte menej času baviť sa inou formou, neviem, napríklad ísť do krčmy. Ja rada cestujem. Denne sa prechádzam v lese niekoľko kilometrov. A myslím na tie problémy, Ktoré chcem rozlúsknuť.
Teraz sa ešte ja spýtam niečo Vás. Prečo Vy píšete svoj blog?
(Pokrčím plecami.) Lebo ma to baví.
Vidíte. A to je presne ono. (Zanietene a spojenecky prednesie pani Höppnerová naklonená ku mne hornou polovicou svojho tela.)
(S úsmevom prikyvujem.)
Pani Höppnerová s ospravedlnením odmietla moje pozvanie na kávu a koláč do univerzitnej kaviarne, ktoré bolo z mojej strany zamýšľané ako poďakovanie za dnešný rozhovor. Je krátko pred 12:30. O 12:45 jej začína vyučovanie. Čas by rada využila na zjedenie bagety, ktorá jej nahrádza obed. Učí do šiestej poobede.
Vo dverách som sa ešte na ňu otočila, usmiali sme sa na seba. Pocit istého spojenectva vo mne pretrvával. A bolo veľmi príjemné stretnúť človeka, ktorý nemusí… Nemusí chodiť do práce. Ani z existenčných dôvodov, ani preto, že by sa stratil vo svojej sociálnej roly. Lebo bolo zrejmé, že v práci ju nedrží potreba počúvať oslovenie „pani profesorka“. Ju jednoducho len baví to, čo robí… Z univerzitnej budovy som vyšla nabitá energiou. Až sa mi zdalo, že kostrbaté októbrové slnko nad Prahou svieti intenzívnejšie, ako v skutočnosti svietilo. 🙂